Svět knihy Praha 2016
22. mezinárodní knižní veletrh a literární festival

Text k překladu: Veronika Šikulová Medzerový plod - ke stažení zde (*.doc)

Kniha zvítězila v nejvýznamnější slovenské literární soutěži Anasoft litera za rok 2015.

Veronika Šikulová: Medzerový plod

V poslednom čase si nerozumie so synom. Má pocit, že si s ním nerozumie, odkedy sa jej narodila dcéra. Malý chlapec sa na ňu tuším nahneval. Teraz dospel, nazrel do sveta dospelých, do jej kuchyne, a zdá sa, že nič, čo mu mama núka, nie je dosť dobré. Od desiatich rokov, odkedy porodila malú, sa mu zalieča, kupuje si ho, najradšej by mu však jednu vylepila. Čo ju nevidí? Nevie, ako sa kvôli nemu trápi?

Nezhovára sa s ňou ako s otcom.

Nechce sa nechať pohladiť.

Príde iba vtedy, keď niečo potrebuje.

A ako rada by mu povedala o svojom ženskom svete, o detstve plnom ľudí, o jej nadoraz smutnej aj veselej rodine. O tom, ako sa vždy, keď sa stretli, všade spievalo. Dôvod sa ani nehľadal.

Od malička závidela chlapom z jej rodiny štabarc, čo vedeli narobiť.

Chodievala spievať pánu učiteľovi Janečkovi do zboru a spievala s chlapcami, lebo mala taký hlas. Bola na to pyšná.

Jej rodina, veselí Šikulovci, mali raz stretnutie všetkých Šikulovcov na svete. Bratranec Jaro odrazu vybehol z kuchyne a kričal, že nespievajte, šak ešte ste len pri poléfke, čo si o nás personál pomyslí?!

V tom speve bolo niečo kohútie, chuť ukázať, ako pekne viem chytiť tercku, aký mám pekný hlas, ako si to pekne viem začať. Chlapci šikulovskí sa vždy vadili, kto má na svojom hudobnom nástroji najkrajší tón. Dievčatá, ich sestry, veď ich bolo dvanásť detí, boli na to, aby dosvedčili. Keď sa povadili, vždy každému osve povedali:

– Pravdaže, Vincko, ty máš najlepší tón, len sa už nevacte.

– Ty, Šanko, samozrejme, ale pozor, ide Vinco, šak víš, aký je.

Nevie si predstaviť, že by sa takto vadili ženy.

A tak to bolo aj s varením. Všetci šikulovskí chlapci vedeli variť, no najlepšiu polievku, a to sa mosí nehat, varila ich mama, babka Šikulka, hneď po nej teta Beta, aj to sa mosí nehat, a tá pekávala aj makovníky, orechovníky a tvarohovníky a dubovské scískanice skoro ako babka, najnábožnejšia bola teta Ilka, najlepšia krajčírka teta Oľga, teta Lena bola najkrajšia, teta Grétka najvážnejšia a najmúdrejšia. To boli tie veci, ktoré sa moseli nehat.

– Ale jedno sa mosí nehat, naša Lena bola strašne veľká krásavica!

Vo svete to však nefunguje ako u Šikulov.

Jedno sa mosí nehat, porodila syna, ten vyrástol a začal hovoriť inou rečou ako ona, hoci črtami aj gestami jej pripomína tatka.

Vždy závidela chlapom štabarc. Nielen v rodine. Aj búchanie do stola alebo do pŕs, skrátka ako keby sa vedeli lepšie vykričať, aj vyspievať zo života, z niečoho hlbokého, čo ženy nielenže nevedia, ale do tej hĺbky možno nedorazili a nevedia ani, čo to je. Je to aj v melódiách niektorých pesničiek.

S bratrancom majú radi rovnakú pesničku – Vyskočilo sunéčko. Obaja ju vedia dobre zaspievať, ale keď ju spieva on, je smutnejšia a krajšia. Tak je to, aj keď spievajú Pod tým naším okénečkem...

Keď si zavše spieva v kuchyni, syn si zatvorí dvere na izbe.

V tatkovej rodine, kde bolo šesť bratov a šesť sestier, bol akýsi mier medzi mužmi a ženami. Tieto dva svety si navzájom drukovali a mali sa rady. Ženy dôverovali mužom, mali ich rady celkom svojím spôsobom, nielen ako bratov, ale aj kamarátov. Neskôr si túto dôveru možno preniesli aj do života. Aj chlapi mali radi ženy, a nielen ako sestry, vďaka nim sa na svet žien absolútne spoliehali a spoľahli. U nich v rodine svet fungoval ako omegy!

V rodine jej mamy chlapi vždy iba chýbali. Mama má jednu sestru, babička mladá ovdovela, obe vyrastali bez otca. Babkine sestry tiež ovdoveli, alebo ostali samy, skrátka, v rodine jej mamy bola vždy prítomná akási dravosť, chuť pobiť sa so životom, ukázať mu, aj chlapom, nebáť sa.

Keď spievala jej mama, mala krásny čistý vysoký hlas, naša hrdinka vždy počula aj akýsi druhý, to pozrite sa, nestratím sa! Nebojácnosť, prameň, čo je kdesi hlboko, poradili sme si a poradíme si, aj na opúšťanie sme zvyknuté, ani smrti sa nezľakneme.

Jej babička Jolanka si svet mužov vždy vážila a mala pred ním rešpekt aj strach. Tak aj spievala, tak mala neskôr rada svojich zaťov, a ešte neskôr tak mala rada svojich vnukov aj jej a sestrinho muža.

Keby babka Šikulka a babička Jolanka spievali tú strašnú uspávanku, v ktorej sa spieva vy budete prosiť, mamko daj mi chleba, a ja vám odpoviem, synku vám netreba, babka Šikulka by vám možno v jej závere dala po hube, alebo by to zaspievala ako suchý tŕň, bolelo by vás to, bola by v tom nasratosť aj výčitka, ale babička Jolanka by to zaspievala s pokorou, ľútosťou, možno by sa aj rozplakala.

Ona rozumela obom.

Žena, ktorá bola milovaná a nejako s chlapmi aj so životom po svojom zatočila, je jedno či sú to synovia, vnuci, muži, s ktorými žila, nebojí sa o nich hovoriť, akoby stratila rešpekt a istý druh zábran.

Babička Jolanka sa vždy musela krčiť.

A naša hrdinka v sebe cíti oba potoky či rieky, ale to mužské je jej bližšie, lebo mu rozumie (stále radšej spieva s chlapcami, hoci ten jej najmilší s ňou spievať nechce).

Možno preto, že napriek tomu, že je už mama, vždy je ešte dosť dcéra.

Páči sa jej, keď ženy spievajú, keď spievajú staré ženy, a dojíma ju, keď muži spievajú so ženami.

Aj toť minule ju jeden starý strýco učil pesničku, akoby odovzdal zbrane.

Chlapi by môžu trochu hrmotať aj búchať, aby sa vedelo, aby sa nepovedalo, mali by však vedieť odložiť kvér.